Na úvod jedno zamyslenie. Ak žiak neúspešne zavŕší záverečné skúšky, je to chyba žiaka alebo inštruktora? Hmmm. Ale poďme teda pekne po poriadku. Ak by sme chceli pokryť všetky nedostatky, s ktorými sa inštruktori stretávajú, a to nie len na skúškach, takýchto článkov by muselo vzniknúť veľmi veľa. Pretože v našej profesií by ste nenašli deň bez lapsusu. A často aj komických, či tlak do výšin pumpujúcich situácií. A nech to znie akokoľvek, musíme poďakovať všetkým tým, ktorí sa v nasledujúcich riadkoch nájdu  (a v predchádzajúcich našli). Za inšpiráciu. A nakoniec za to, že sa z vlastných chýb poučili.

Chodec? Kde, prosím Vás?

Priechody pre chodcov a pre cyklistov sú dlhodobo považované za nebezpečné miesta, ako pre vodičov – aj tých s preukazom – tak pre tých, ktorí nimi prechádzajú. Čo robiť v tesnej blízkosti priechodu? Ako sa správať, keď na vozovku vkročí chodec alebo cyklista? Prečo je dôležité brať na chodcov a cyklistov zvýšený ohľad? To všetko je na hodinách teoretickej prípravy vysvetlené. Niekoľkokrát. A predsa o tom píšem. Ak by som si odmyslel neznalosť zákona (ktorá neospravedlňuje), hlavnou príčinou nezastavenia pred priechodom je tzv. jazda v štýle „hluchý a slepý za volantom“. Teda uprený (a často aj zasnený) pohľad pred seba bez náznaku záujmu o dianie v okolí vozidla. Viete, ako sa cítite Vy, keď sa snažíte prejsť na druhú stranu cesty a nezastavia Vám? No vidíte! A presne toto sú tí vodiči. Neskoré uvedomenie si svojho zlyhania, zastaviť vozidlo pred priechodom, potom ústi do núdzového brzdenia, ktorým ohrozujeme nielen zhrozeného chodca/ cyklistu, ale aj vozidlá jazdiace za nami, ktoré takýto kamikadze manéver nečakajú. A to teda ani zďaleka nie je jazda, ktorá by spĺňala potrebné parametre.

A tu sa rozbehneme na ručnej brzde…

Rozbeh v kopci je špecifická záležitosť. Učí sa teoreticky, a samozrejme, takmer stále aj prakticky. Prirodzene, nie vždy je potrebné zatiahnuť ručnú brzdu a rozbehnúť vozidlo s jej pomocou, ale pokiaľ takáto situácia nastane, stretneme sa s komplikáciami. Pretože na skúškach sedia vo vozidle štyri osoby. Napriek vynechaným raňajkám v deň skúšok je to celkom slušná hmotnosť. A prečo žiak zlyhá? Slabo stlačí plynový pedál. Rýchlo pustí spojkový pedál. Zabudne odbrzdiť ručnú brzdu. Nevie odbrzdiť ručnú brzdu. Chce sa rozbehnúť so zaradeným druhým prevodovým stupňom. Zrak fixuje na otáčkomer, nepozrie sa na križovatku a nedá prednosť v jazde. Uznávam, už by aj stačilo. A pritom je to také ľahké- Vy ovládate vozidlo a nestalo sa Vám to prvý krát. Takže zapojte všetky mozgové bunky a premýšľajte nad tým, prečo sa odmieta rozbehnúť.

Táááák, už len zaparkujeme

A predsa nie tak celkom „už len“. Každý deň počúvame ošúchané frázy typu „kam mám točiť!?“, alebo „ja neviem, ako mám natočené kolesá!!“ alebo, „nebojte sa, to určite vydá“. Vtedy pochopíte pravý zmysel prídavných pedálov pre inštruktora. Správne zaparkovať je majstrovstvo, ktoré treba sústavne cvičiť a samozrejme premyslieť, keďže existuje viacero spôsobov, akými ho môžete previesť. V prvom rade treba vedieť, kam ideme parkovať, či máme dostatok manévrovacieho priestoru, či neohrozíme iných účastníkom cestnej premávky a nakoniec, či sme po zaparkovaní schopní z vozidla vystúpiť. A presne to je problém. Dlho parkujeme do jedného miesta, ak vôbec trafíme to, ktoré nám bolo prikázané. Pred úkonom parkovania zastavíme vozidlo tak ďaleko od miesta, kam potrebujeme cúvať, že nás stihnú ešte ďalšie vozidlá predbehnúť. No a úplný gól nastáva vtedy, keď sme po „zaparkovaní“ schopní z miesta vodiča vystúpiť  tak maximálne cez okno. Alebo cez inštruktora.

Pýtate sa samých seba, ako je možné, že niekto po toľkých absolvovaných jazdách môže spraviť takú hlúposť?! So žmurkajúcou emotikonou v hlave sa mi žiada napísať – na poslednej jazde sa Vás spýtam to isté. Ako sa vraví, čo nezmôže doktor, nechaj na slnko a čo nezmôže inštruktor, nechaj na…náhodu? Verím že nie.